Istota

Kresťanskí muži by nemali podliehať v boji panike z trojakého dôvodu:

z teologického, pretože presne vedia čo ich čaká v boji, či v pokoji - telo (smrť a vzkriesenie na konci vekov) a dušu (večný život);

z estetického, pretože pohľad na vydeseného bojovníka a nízku smrť je zahanbujúci a

zo strategického, pretože panika v boji vedie k chaosu a porážke.

Žiadny boj nie je definitívne stratený, ak víťazstvo nie je z tohoto sveta. Zúfalstvo z porážky časnej nie je namieste u tých, čo si majú byť istí triumfom v Nekonečne.

Ešte demoralizujúcejšie a dodajme, že aj naivnejšie, by však pôsobil defétizmus v prípade keď ide o strach z nepriateľa, ktorý vrhá obrovský tieň na stenu Sveta len vďaka malosti a úbohosti lampášika svojej trpazličej idey, držanej veľmi nízučko pri zemi. Svetielko z bahenných plynov hédonizmu, sprostej nenažranosti a absencie akýchkoľvek ideálov, držané a blikotajúce v rovine rozkroku, tu svieti, aj z pohľadu ľudských dejín a nieto ešte Večnosti, tak krátko, že jeho veľkohubo hlásané úspechy a sebaistota, by mali budiť skôr zhovievavý úsmev ako paniku. Víťazstvo liberálnej demokracie, založenej na pritakávaní najnižším pudom zvieraťa v človeku (lebo to je jej pravá podstata, vyjavovaná postupne, zbavovaním sa kompromisov so silami minulosti) je niečo tak krátkodobé a efemérne, že skôr než k žiaľu, je k radosti tento stav, v ktorom sa v plnej priezračnosti vystrkujú duchovia zpoza oponky a ukazujú svoju pravú tvár. Veď kto by ešte dnes napríklad spájal slovo Holandsko s kakaom a tulipánmi, keď nás hneď napadnú pedofili, imigranti a rozklad. No nie je to nádherný pocit vidieť jasne a nezastrene? A aká to radosť pre hospodára, ktorý raz bude musieť pucovať tento chliev, vidieť ako sa plevy samé zhromažďujú na jednu kopu a šetria tak prácu a namahu pri ich vyhľadávaní po kútoch neosvetlených.

Mnohí zúfalci však nevidia za hnojové hory, neveria, že slnko vychádza každý deň a že čaro súmraku netrvá večne. A, že každé zacvrlikanie hmyzu, ktoré pôsobilo údesne v tme bude k smiechu pod paľbou lúčov nového dňa a ukaže sa, že na potkany stačí aj dobre rozparádená babka s metlou, tak sú vo svojej podstate zbabelé a úbohé. To všetko im znie ako hudba z vesmíru, vzdialená a nereálna. V skutočnosti však netreba byť ani fantastom ani jasnovidcom, aby sme nahliadli a dovideli na neslávne konce demo-liberálneho kultúrneho impéria. V jeho triumfe je ukrytý jeho zánik a jeho rozmach sa má k rakovine ako k rodnej sestre.

Po všetky časy, čo ľudstvo pamätá a máme dobrý dôvod sa domnievať, že ešte aj v tých kam pamäť nesiaha, sa vedelo, či aspoň tušilo, že ľudské pudy a vášne pôsobia deštruktívne na osoby, rodiny a spoločnosti. A to nielen vtedy ak sú nehatané, ale aj vo forme ujarmenej a kultivovanej. Nejedná sa tu len o etickú stránku veci. Z praktických dôvodov sa vedelo, že sexuálne poblúznenie znižuje obranyschopnosť a triezvy úsudok; že hlad vháňa človeka do šialenstva, v ktorom je schopný čohokoľvek; že zúrivosť otca dokáže vyhubiť celú rodinu, náčelníkova celý kmeň; že lenivosť prináša v konečnom dôsledku smrť a slabosť; atď. atď. Príklady by sa dali vŕšiť a vŕšiť až do úmoru a nič by tak nepobavilo človeka minulosti ako práve toto sumarizovanie, ktoré by mu pripadalo banálne a zbytočné, pretože to predsa vedeli všetci, aj vtedy keď sa podľa toho neriadili. Konečným efektom takýchto podľahnutí bol zánik. Jedinca aj spoločnosti. To bola hrozba, ktorá formovala. To bola červená niť vinúca sa zákonníkmi po tisícročia. Ešte aj starý Rím v čase rozkladu, si potrpel na ospevovanie starých cností. Len dnešná liberálna pakultúra im nie a nie prísť na chuť.

A čo vlastne chce, táto pakultúrka, opýtal by sa udivene atavistický predosvietenský hulvát, ak by sa tu odrazu zmaterializoval? Chce zdochnúť ?

Všetko nasvedčuje tomu, že áno. Každopádne pre to všetko aj robí. Pestuje si zdegenerovaných zbabelcov, neschopných nielen že si plniť svoje povinnosti, ale ani brániť svoje práva. Chová sexuálne vyčerpané individuá, trpiace obsesiou ukájať svoje pudy za každú cenu aj v prípade, že následkom je totálny úbytok energie a vôle, prípadne smrť. Podporuje hédonistickú žravosť a nenásytnosť v pomere k potravinám aj veciam, povzbuduje k lenivosti a povaľačstvu, otupuje bojové reflexy a ospevuje perveznosť, abnormalitu a nervovú predráždenosť ako vrcholy poézie a krásy. Je zbytočné pokračovať. Všetci vieme, kde nás tlačí topánka.

Že liberálna demokracia speje k zániku míľovými krokmi je očividné. Očakávať od najmladšej a zároveň najzdegenerovanejšej európskej generácie, že pôjde za ňu krvácať je zároveň neskonale naivné. Úpadková moc si vypestovala vlastných ľahostajných hrobárov. Každý kto im zabezpečí možnosť mať mobil prisatý k uchu čo najdlhšie bude pre nich poloboh. K tomu mnoho tej najprimitívnejšej zábavy, ktorá na seba dnes zobrala názov „kultúrne vyžitie“, čo je presné a už je raj na svete. Kto by tu ešte rozprával o nejakom odriekaní? Snáď len bankové úradnícke kopyto o sporení a následnom splácaní hypoték, jediného to bremena, ktoré liberálna demokracia s obzvláštnou láskou kladie na svoje ovečky. Pre ich najvyššie dobro samozrejme. S takýmto ľudským materiálom sa nedá dosiahnuť nič. Treba len vyliezť na skalu a pozerať sa na prichádzajúce vlny, ktoré ich zaplavia.

Keď vody opadnú ( a ony opadnú, pretože kobylky potrebujú pole, ak nie je, odtiahnu) a dvere archy sa otvoria, naše deti, tvrdšie a zocelenejšie ako my, zostúpia do dolín, odpracú smeti a začnú stavať chrámy z kameňov. Pri ich masívnych múroch, s okienkami pripomínajúcimi strielne, sa budú válať zvyšky komického sklobetónu.
Nie je nutné hneď fantazírovať o konci sveta. Civilizácie stúpajú a klesajú ako koníky na kolotoči a čas keď sa kolotoč zastaví pozná len Boh. Každé uvažovanie o prežití a budúcnosti má zmysel len v rovine tejto nevedomosti. Kým anjeli netrúbia záverečnú, je zbytočné hádzať flintu do žita.

Branislav Michalka